OPETH - The Last Will And Testament
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Po vydaní vynikajúceho „Hexenwind“ (po päťročnej odmlke), plného hypnotizujúcich triviálnych rytmov, akustických motívov a v rámci tvorby atmosféry pôsobivého šepotu človek poučený dlhoročným čakaním nevenoval ďalšiu pozornosť dianiu okolu týchto Rakúšanov. Podobne ako ich konkurencia z toho istého labelu TENHI však mali v zásuvke ešte ďalší materiál a správa o termíne vydania nového počinu ani nie po roku od vydania „Hexenwind“ okrem tradične nemalých očakávaní priniesla aj nemalé prekvapenie.
„Schläfst Du? Wache Ich? Sind wir Traum? Welt und Ich?“
Novinka „Durch den Traum“ má byť ďalším rozvinutím konceptu „Hexenwind“. Kto však čakal ešte vačšie oprostenie sa od blackmetalovej minulosti, ako logické pokračovanie „Hexenwind“, bude prekvapený kontrastnou dvojičkou na spôsob „Damnation“ a „Deliverance“ švédskych majstrov OPETH. Po krátkom intre prekvapí v prvej skladbe (koncepčnosť je podčiarknutá strohým delením albumu na časti) burzumovsky bzučiaca gitara i výrazná členitosť na niekoľko náladovo výrazne odlišných častí, pričom záver sa nesie vo svižnom black metalovom tempe. „III“ položil Eviga do takmer výlučne doomových nálad plynúcich z pomalého ústredného riffu za skromnejšej asistencie akustických gitár. DORNENREICH už dávnejšie preukázali schopnosť vyjadriť sa i záľubu v rozsiahlych plochách, takže keď príde rad na akustickú „IV“ s desivým šepotom, stihne uplynúť takmer polovica hracieho času albumu. Asi najvydarenejšie kontrasty prináša dvojica „VI“ a „VII“, skvele v kontexte kompozície fungujú nástupy kričiaceho Evigu bojujúceho s vnútornými démonmi, hoci „VI“ chvíľami pripomenie bizarných kolegov BETHLEHEM (ich neskoršiu neblackovú tvorbu okolo „Mein Weg“). Koncept „Durch den Traum“ uzatvára Evigov epilóg vložený do bzučiacej gitary z úvodu albumu, za tradične decentnej podpory kláves. Ak máte sklony podľahnúť rôznym limitovaným edíciam, určite siahnite po digipakovej verzii, za čo budete odmenení pekným bonusom „Ich bin ein Stern“, zhudobneným textom Hermanna Hesseho, celkom vhodne zapadajúcim do nálady ostatného materiálu, ako jeho definitívna bodka.
„... denn frei meint viel’n verlor’n. Los von Ketten – frei zu fallen.”
Už pri „Her von welken Nachten“ bolo zrejmé dominantné postavenie Evigu ako tvorcu celého konceptu i väčšiny kompozícií, „Hexenwind“ Evigov vplyv len prehĺbil a pri „Durch den Traum“ už v prípade DORNENREICH ide len o projekt jedného človeka s hosťujúcim nevyhnutným minimom hráčov. Nenesie však typické stigmy podobne zložených počinov, neskĺzava k ničím nebrzdenej vlastnej exhibícii a naopak, „Durch den Traum“ akoby naznačoval, že len sám autor je najlepším interpretom vecí odhrávajúcich sa v jeho vnútri. Hoci mi nateraz príde zaujímavejší predchodca „Hexenwind“, na „Durch den Traum“ sa nachádza všetko, kvôli čomu sa dodnes rád a bez rozpakov vraciam aj k ich starším doskám. Nezameniteľná atmosféra, zvláštne a vážne texty (odpúšťam aj Elfov spomenutých v „II“), hypnotická, minimalistická ale starostlivo vyskladaná hudba. Je to tam.
Eviga a jeho pokračujúca oddysea do vlastného vnútra, k pálčivým otázkam bytia. Soundtrack vlastného vnútra.
8,5 / 10
Eviga
- spev, gitara
hostia:
Thomas Stock
- klávesy, spev v
Michael Stein
- bicie, perkusie
1. I
2. II
3. III
4. IV
5. V
6. VI
7. VII
8. VIII
9. Ich bin ein Stern (bonus)
In Luft geritzt (2008)
Durch den Traum (2006)
Hexenwind (2005)
Her von welken Nachten (2001)
Bitter ist's dem Tod zu dienen (1999)
Nicht um zu sterben (1997)
Vydáno: 2006
Vydavatel: Prophecy Productions
Stopáž: 54:40
Produkce: Eviga
Studio: Klangenschmiede Studio E, Wallbach-Studio
-bez slovního hodnocení-
Ja mám pocit, že Švédi sa vrátili až niekam k "Deliverance" a skutočne som nečakal, že ma to bude baviť až takto. Prvé vypočutia prinášajú zvedavosť a radosť; rastie to!
Aktuální EP ukazuje dvě tváře současně. Zprvu klasický symfonický patos, pak ovšem skladby „200 Years“ a „Live The Tale“, které se bez sborových refrénů obejdou, a hned je to o třídu lepší. Tudy vede cesta z tvůrčí smyčky a bezradnosti posledních alb.
Je to úplne posledný album THE CURE? Dôstojnejší odchod si neviem predstaviť. Spočiatku nenápadný album si ma postupne omotal melancholickou atmosférou. Hustý oblak hmly, z ktorej sa mi nechce hľadať cestu von. ,,Disintegration" pre toto desaťročie.
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.